Edukácia a posolstvo.

Takto sme si v SZA pred pár rokmi trúfli osloviť fotosúťažou nielen fotografov a astronómov, ale hlavne širokú verejnosť, aby s nami zdieľala problematiku svetelného znečistenia, ako ho cíti ona. Rozširovala vnímanie a porozumenie dobrého a zlého svietenia v dvoch edukačných kategóriách a podelila sa o posolstvo z vesmíru aj umeleckým rozmerom v 3. kategórii Variácie na tému svetlo a tma. Nadmerné svietenie sa stalo už najosvedčenejším marketingovým prostriedkom, dávno to nie je len o lampách a nejakých pamiatkach, či svietenia Pánu Bohu do okien, ale hlavne o reklamách, o zbytočne svietiacich celých komplexoch výškových budov, diaľnic a všetkého, čo by vás ani nenapadlo. Pointu tejto transformácie svetla na predajný artikel vystihla minimalistická fotografia reklamy nákupného vozíka, ktorá naprieč všetkými kategóriami vyslovila hlbokú a jednoduchú pravdu o konzumnej spoločnosti a mohla by byť jej logom.

Ale pre tých, ktorí hľadajú v oboch edukačných kategóriách tie najpríkladnejšie inšpirácie dobrého či zlého svietenia, musela porota vyberať s týmto zámerom. A nebolo to ľahké ani v tomto ročníku, lebo ten nedostatok dobrých fotiek so správnym osvetlením, kde ani to správne podľa popisu tak nevyzeralo, je už tradičný. A naozaj by sme privítali viac zo slovenského prostredia. A naopak so zlým svetlom to nebolo bohužiaľ až tak zle a úplne najlepšie bola zastúpená kategória Variácie, ktorá krásne demonštrovala, že aj temné vyhliadky na rozdiel od tých životných, môžu prinášať i to svetlo pre dušu. A je už akosi pravidlom, že táto kategória prináša aj posolstvá o hodnotách a identite, a tak sa stáva dôležitým civilizačným kompasom. Peter Horálek hovorí o tom, čo nás ako človeka určuje, a obklopený vesmírom nad sebou a aj v odraze soľného jazera v Bolívii i dole, je človek v tom bezhraničnom priestore stratený, sám so sebou a nekonečnom.

Autorské posolstvá sú veľkou pridanou hodnotou a preto sa s vami o ne radi delíme pod fotografiami. A je to zároveň aj spôsob ako ukázať, čo vlastne chceme touto fotosúťažou chrániť či šetriť okrem zdravia, prírody a energie. Áno, ide o ten autentický vesmírny rozmer pre človeka, ide o zastavenie sa v čase a priestore a úlete do neba. Ľudstvo by si malo strážiť ten azyl, lebo mu dáva iný rozmer a zmysel bytia. Pomáha mu chápať hodnoty. Dáva mu úžas, ktorý je na nezaplatenie.

Ďakujeme všetkým autorom, ktorí sa s nami podelili o svoje videnie. Spoluorganizátorom SÚH Hurbanovo a SAS pri SAV za podporu a spoluprácu a pracovníkom v Hurbanove aj za príjemné a inšpirujúce prostredie pri hodnotení súťaže.

Za porotu D. Rapavá

Trocha (aj) štatistiky na záver.

Do 15. ročníka súťaže zaslalo 37 autorov 113 fotografií. Takmer väčšina z nich bola v kategórii Variácie na tému svetlo a tma (54) a najmenej v kategórii Správne svetlo (18), čo je situácia opakujúca sa niekoľko rokov.

Viaceré fotografie, aj keď veľmi pekné, by sa snáď lepšie hodili do súťaže Astrofoto, keďže aj v podmienkach fotosúťaže je, že fotografia má byť o správnom či nesprávnom svietení, prípadne o posolstve. Niektorí autori vo formulári v popise neuviedli takmer nič. Je to škoda, mohli aj slovne popísať svoj zámer, čo je, zvlášť v tejto súťaži pomerne dôležité.

Súťaž Svieťme si na cestu…nie na hviezdy má svoje korene ešte v roku 2006, kde vznikla z nadšenia Západočeskej pobočky ČAS. Na Slovensku začal súťaž organizovať SZAA/SZA a od roku 2010 je súťaž medzinárodná predovšetkým vďaka pochopeniu SÚH Hurbanovo. Jej cieľom bolo, a stále je, upozorňovať na vážny environmentálny problém modernej civilizácie, na svetlené znečistenie.

Vyhodnotenie a ocenené fotografie budú uverejnené v časopise Kozmos 1/2026.

1. kategória – Ako rozhodne nesvietiť

1.cena

Nesprávne osvetlenie, ktoré nemieri tam kde má – pod nohy – sa najviac rozširuje práve hmlistom počasí. Dole sa nachádza sídlisko SNP v Považskej Bystrici. Nad ňou sa týči Veľký Manín (891m)

Na fotografii je statív s fotoaparátom, no svetlá v údolí fotografa iste nepotešili. Hmla v údolí zvýraznila nevhodné osvetlenie mesta. Tam dole ľudia krásu hviezdnej oblohy iste nepoznajú, sú pod „svetelnou čapicou“ ku ktorej neprispieva len verejné osvetlenie, ktoré svieti vysoko nad obzor no aj samotní obyvatelia. Nielenže paneláky sú osvetlené až po najvyššie poschodia ale je vidieť svetlá z bytov aj na tých najvyšších poschodiach.

 2. cena

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ten chaos je v tej modernej dekonštruvistickej architektúre Tančiaceho domu (Ginger a Fred) v Prahe alebo prechádzjúcich svetlách áut na Rašínovom nábreží. Ale nie… Je to chaos svetiel, aj keď oku možno lahodí. Farebne vcelku vhodné teplé pouličné osvetlenie svieti priamo do očí, intenzívne bielo nasvietená fasáda Freda s „modrou čapicou“ a presklená fasáda Ginger so studeným interiérom.

3. cena

Nesmyslně instalovaná osvětlovací tělesa do chodníků na hřbitově svítící kolmo vzhůru.

Niekde sa skutočne stalo módou umiestňovať svetelné zdroje priamo do chodníkov. Niekde je to dokonca aj na chodníkoch cyklistických… Na cintoríne, kde máme svojich blízkych, chodievame aj so sklonenou hlavou, so spomienkami a intenzívne biele svetlo iste nie je tým najvhodnejším pietnym osvetlením.

2. kategória – Správne svetlo

1. cena

Fotka vznikla takmer v centre 6-miliónového hlavného mesta Chile, Santiago. Zachytáva rušnú 8-prúdovú cestu z výšky 11. poschodia. Cesta je veľmi vhodne osvetlená – lampy svietia na celú šírku cesty, ale z výšky sú neviditeľné.

Tu je príklad, že aj vo veľkomestách sa dá svietiť správne. Citlivo nasvietená cesta a chodníky, do horného polpriestoru smeruje len minimum svietidiel.

2. cena

Dubrovník, krásne historické mesto Dalmácie, častý cieľ turistov. Fotografia z malého dronu ukazuje chromaticky dobre nasvietené ulice a zhora je viditeľných len minimum svetelných bodov.

3. cena

Západ mladého Měsíce (1,3 %, stáří 1,1 dnů za neosvětlený hrad Buchlov

Pôvodne románsky hrad, národná kultúrna pamiatka, na lesnatom návrší je dominantou širšieho okolia. Autor zaznamenal úzky kosáčik Mesiaca nad neosvetleným hradom ešte začiatkom nautického súmraku. Hrad pekne dokresľuje večernú panorám a svieti sa len minimálne na nádvoriach.

3. kategória – Variácie na tému svetlo a tma

1. cena

Solná pláň Uyuni v Bolívii ve výšce 3700 metrů v dubnu umí pěkně pošimrat na chodidla i přes holínky a dvoje ponožky. Můj kamarád Matěj Fuchs si v dáli zaznamenával své jedinečné vzpomínky, a patrně ani netušil, že vešel do zorného pole mého aparátu. Toto místo je pro fotografy modlou, pro geology zázrakem a pro cestovatele cílem.Oči adaptované na tmu, takže ten svět, ty dva světy – náš a ten nebeský galaktický – jsem krásně viděl očima i s jejich dokonalým odrazem na tenoučké vrstvě klidné slané vody. Příroda zde nastavuje doslovné zrcadlo. Světu nad hlavou, návštěvníkům, našim duším. Galaxie na snímku je Velké Magellanovo mračno, ležící asi 170 tisíc světelných roků daleko. Je to jen o třetinu více, než kolik má naše Galaxie celá napříč. A obsahuje jen asi desetinu počtu hvězd oproti našemu hvězdnému ostrovu. Přesto jako roztodivný obláček tiše střeží tu jižanskou bolívijskou noc a dobrým duším připomíná, že vesmír nekončí naším komfortním světem. Nejsou to obchoďáky, aplikace v chytrých telefonech, festivaly nebo politika, co tvoří chod našich každodenních slastí a strastí. Nejsou to šperky, nové boty a kabáty, drahé hodinky nebo auta, co nezbytně potřebujeme k přežití a k svému vlastnímu významu ve společnosti. Není to ani krajina, ve které žijeme, co nás definuje a podle jejíž pravidel se musíme řídit, abychom byli pozitivně posuzováni. A že dobro a zlo není dáno tím, jak nám je někteří hlupáci (bohužel u moci) chtějí vnutit, ale je v našem srdci. Je to nějaký vnitřní kodex, nějaký kompas spravedlnosti, který zjevně máme (pokud se ho chtěně i nechtěně nevzdáme) vložený do našeho nitra právě skrze samotný vesmír, jenž nás stvořil, definuje a také jako jediný plně rozhoduje o naší budoucnosti ve svých útrobách.

Perfektná obloha s nazelenalým airglowom a len v diaľke na horizonte slabé osvetlenie vzdialených sídiel niekde v údolí. Vo veľkom Magellanovom mračne citlivý čip zaznamenal aj červenkasté hmloviny, medzi ktorými vyniká hmlovina Tatantula v ktorej sme v roku 1987 pozorovali supernovu, najjasnejšiu od tej Keplerovej (1604). Keď dôjde k pláni k záplavám, stane sa z pláne najväčšie prirodzené jazero na svete a krásne sa v ňom odrážajú aj hviezdy.

2. cena

Kométa C/2025 A6 (Lemmon) nad Lomnickým štítom, kde sa nachádza profesionálne pracovisko s celou históriou objavov komét je to miesto, ktoré netreba zvlášť predstavovať. Vypočítať si presnú polohu, odkiaľ sa naskytne takýto pohľad, ktorý sa dá fotograficky zvečniť nie je možno až také náročné, ako zohľadniť pri tom aj negatívny vplyv svetelného znečistenia. Žiaľ, kto hľadá v Tatrách tmu, nemusí to mať až také jednoduché, vzhľadom na nešetrný spôsob, akým svieti väčšina obcí a stredísk plných hotelov, dokonca v zóne národného parku TANAP. Veľmi jasné svetlá Tatranskej Lomnice skrývajúce sa za stromami možno dotvárajú zaujímavú atmosféru na snímke, spolu s popredím osvetľovaným sporadicky diaľkovými svetlami áut z neďalekej cesty, no zberu cenných kometárnych fotónov nijako nepomohli a celkom iste sa nepáčia ani pozemským „obyvateľom“ Tatier. Tí to na rozdiel od ľudí, ktorým by to malo vadiť tiež, nemajú dať väčšinou ako najavo.

 Krásne spojenie nočnej oblohy s jasnou kométou, ktorá je symbolicky nad Lomnickým štítom. Na observatóriách sa chystajú na pozorovanie a je dobre že sú tak vysoko. Veď dole, v Tatranskej Lomnici je doslova presila svetiel… Svetlejšiu oblohu na horizonte za tatranskými štítmi už však majú na svedomí asi naši severní susedia zo Zakopaného či Nového Targu.

 3. cena

Na snímku jsem se snažil zachytit město Gröbming ve Štýrsku (Rakousko). Největším překvapením pro mě bylo světlo namířené na místní kostel, které ale svítilo přímo na oblohu (na fotce uprostřed mezi dvěma stromy). Veřejné osvětlení z menších vesnic o půlnoci z velké části zhaslo, ve městě jsem si ničeho takového nevšiml. Mléčnou dráhu jsem očima vůbec neviděl; na fotce vynikla asi jen z důvodu, že v širším okolí jsou hory bez velkých zdrojů světelného znečištění.

Je to ako súboj oblohy s ľudskou nevšímavosťou. Reflektor osvetlenia kostola takmer pretína Mliečnu cestu ako modrastý meč. Príklad toho, že aj malé mestečko so zlým osvetlením dokáže takmer úplne vygumovať nočnú oblohu do diaľky desiatok kilometrov.

Aj táto fotografia, aj keď nezískala cenu, porotu zaujala

 Minimalizmus, ktorý cenu nedostal, no porotu oslovil silnou symbolikou.